História Zámku Pezinok

Pôvodne vodný hrad bol v 13. storočí sídlom veľmožov zo Svätého Jura a Pezinka. O osemsto rokov obnovený zámok otvára svoje brány. Štefan, z rodu Šimákovcov, tu vybudoval vinárstvo, hotel a expozície vína, skla i rodiny Pálffy. Zánik Rakúska – Uhorska a vznik Československa i dve svetové vojny priniesli Zámku Pezinok zlé časy. V roku 1930 ho Pálffyovci predali mestu. V tom čase bol už v zdevastovanom stave. Od roku 1936 tu fungovalo Slovenské vinohradnícke družstvo, ktoré v roku 1951 pohltili štátne Vinárske závody. Súčasťou bola pálenica, kde sa od roku 1968 vyrábalo svetoznáme Karpatské brandy špeciál s rytierom na etikete.

 

Dejiny pezinského zámku sa začali písať už v ranom 13.storočí (1208) kedy pezinský vodný hrad spolu s pôdou ,,terra bozen“, zem Pezinok, prešiel z poverenia panovníka Ondreja II. do vlastníctva nitrianskeho župana Tomáša z rodu Hont- Poznanovcov. Z tohto slávneho rodu sa neskôr vyvinul významný rod grófov zo Svätého Jura a Pezinka, ktorí na pezinskom panstve vládli až do polovice 16.storočia. Napriek tomu máme prvú dochovanú zmienku o pezinskom hrade až z roku 1271, kedy hrad spolu s mestom obsadili vojská českého kráľa Přemysla Otakara II.

Prostredníctvom monumentálnych fresiek rytierskej sály, ktoré počas druhej svetovej vojny namaľoval pezinský maliar Augustín Bárta, možno nahliadnuť do minulosti a zoznámiť sa so slávnymi obyvateľmi pezinského zámku. Zaujímavou osobnosťou bola najmä grófka Cecília zo Svätého Jura, ktorá bola manželkou významného uhorského veľmoža a temešvárskeho župana Štefana z Rozhanoviec. Za vlády Žigmunda Luxemburského sprevádzala svojho manžela po viacerých bojiskách, najmä v bojoch proti Turkom. Podľa legendy Cecília zachránila, ako veliteľka delostrelectva, život samotnému kráľovi Žigmundovi, keď delovou guľou zasiahla mohutného Turka, ktorý sa chystal v tej chvíli pripraviť kráľa o život. Je to síce len legenda, ale historické fakty dokladajú, že je niečo na tom pravdy. Cecília sa totiž onedlho na to stala jednou z mála žien uhorského stredoveku, ktorá bola panovníkom obdarovaná majetkam do osobného vlastníctva..

Po vymretí rodu svätojurských grófov v roku 1543 sa hrad spolu s panstvom navracia do správy panovníka, ktorý v roku 1575 určuje za záložného majiteľa chorvátskeho šľachtica a vojvodcu Jána Krušiča z Lepoglavy, ktorý si vzal za manželku krásnu grófku Katarínu Pálfi z Červeného kameňa. Počas manželstva, ktoré trvalo dlhých 21 rokov sa však dvojici nepodarilo splodiť žiadneho mužského dediča a tak sa Katarína Pálfi na Krušičovu žiadosť opäť vydáva, tentoraz za priateľa svojho nebohého manžela, Štefana Illešháziho. Ten sa v r. 1603 dostal do sporu s cisárom Rudolfom II. za urážku majestátu a následne bol obvinený z vlastizrady a vyhnaný do exilu do Poľska. O niekoľko rokov pomáha pri presadzovaní korunovácie Mateja II. za kráľa v roku 1608. V pamäti Pezinka však ostal zapísaný ako krutý a nemilosrdný zemepán, ktorý často porušoval výsady obyvateľov mesta, ktoré sa už veľmi dlho snažilo o získanie statusu slobodného kráľovského mesta a tak sa vymaniť spod nadvlády šľachty na pezinskom zámku. Pretože Štefan a Katarína nemali deti, panstvo Pezinok a Svätý Jur sa opäť vrátili do vlastníctva panovníka.

O desať rokov prejavili o obe panstvá záujem Katarínini synovci Štefan a Ján Pálfiovci. Obaja bratia však v roku 1646 krátko po sebe zomierajú a v roku 1694 si panstvá medzi sebou delia Štefanovi vnuci bratia Mikuláš a Ján. Po smrti Mikulášovej manželky Eleonóry Harrachovej v roku 1693 získal hrad a panstvo ich mladší syn Ján, dôverný radca Márie Terézie. Ako odmenu za verné služby a lojalitu počas protihabsburských povstaní ho panovníčka v roku 1741 odmenila titulom uhorského palatína. Ján Pálfi si v roku 1735 vymohol, aby sa pezinské a svätojurské panstvo stali dedičnými majetkami. Dovtedy ich Pálfiovci vlastnili len na základe záložnej držby.

Vo vlastníctve Pálfiovcov bol Pezinský hrad viac než tri storočia a počas ich éry sa z hradu stal zámok. Za ich éry však hrad aj nemálo utrpel, chátral a pustol aj preto, že nikdy nebol pálfiovským sídelným objektom. Reprezentatívnejší vzhľad dostal Pezinský hrad až v druhej polovici 19. storočia, keď ho upravili v štýle neskorého klasicizmu, neogotiky a neorenesancie. V roku 1844 dal gróf František Pálfi na poschodí západného krídla zriadiť veľkú sálu, predchodkyňu dnešnej Zlatej sály. Hráčska vášeň grófa Františka však priviedla rodinu na mizinu a situáciu zachránil až jeho syn Ján František, ktorý majetky z dlžôb nielenže vytiahol, ale ich aj ďalej zveľaďoval. V renovovaných priestoroch pezinského zámku sústredil gróf vzácnu zbierku výtvarných a umeleckoremeselných diel, ktoré, ako vyplýva z jeho testamentu, mienil sprístupniť verejnosti ako múzeum. Toto želanie však zostalo nesplnené. Po jeho smrti v roku 1908 sa uvádza, že na Pezinskom zámku sa po smrti Jána Františka nachádzalo 145 malieb, grafík, miniatúr a reliéfov. Pretože gróf bol starý mládenec a nemal žiadnych priamych potomkov, po jeho smrti prepukli medzi dedičmi veľké spory o majetok.

Spor o grófov majetok trval až do roku 1923, kedy prišlo k takzvanej priateľskej dohode dedičov s česko-slovenským štátom. V roku 1936 dostal zámok aj nového vlastníka. Stalo sa ním Slovenské vinohradnícke družstvo. V septembri 1951 pôvodné Slovenské vinohradnícke družstvo pohltili štátne Vinárske závody a ich súčasťou sa stala aj pezinská pálenica v ktorej sa zrodilo v roku 1968 najslávnejšie česko-slovenské brandy - Karpatské brandy špeciál.

V roku 2015, kedy Pezinský zámok kúpil vydavateľ a publicista Štefan Šimák, sa začína písať nová kapitola pezinského zámku. Jeho víziou bolo zásadne zrekonštruovať a obnoviť zdevastovaný a rozkradnutý zámok a do jeho dobových pivníc prinavrátiť výrobu vína tej najvyššej kvality. Onedlho na to vyrástli aj múry nového hotela, ktorý svojím tvarom opäť vzkriesil unikátnu architektúru niekdajšieho stredovekého vodného hradu. Znovuzrodenie zažívajú aj obnovené Pálfiho apartmány, ktoré sa vďaka zachovaným dobovým fotografiám opäť podobajú tým niekdajším. Za zmienku nepochybne stojí aj medzinárodná galéria umeleckého skla s dielami najlepších slovenských, českých a svetových sklárskych majstrov, ktorá v strednej Európe nemá obdobu. Je vyvrcholením dlhoročnej vášne nového majiteľa, ktorý sa rozhodol ukázať svoju zbierku verejnosti v stálej expozícii. Zdá sa, že po viac ako storočí sa testament grófa Jána Františka Pálfiho predsa len napĺňa...